Viete si predstaviť šport bez fanúšikov? Toto šialenstvo sme si vyskúšali počas doby covidovej a všetci sa asi zhodneme, že už nikdy viac. Fanúšik patrí k športu ako slnko k oblohe, preplnené štadióny a haly dodávajú športovým zápoleniam potrebnú šťavu. V kluboch sa formujú fankluby a jeden z nich majú samozrejme aj Spišskí Rytieri. Volajú sa ŠALENE GEBULE a šéfuje mu basketbalový srdciar MATÚŠ MUCHA s ktorým sme sa, nielen o basketbale, porozprávali.
Kedy sa vlastne zrodila myšlienka založiť basketbalový fanklub?
Nápad skrsol v hlave môjho brata Milana. V tom čase pôsobil v meste silný hokejový fanklub z ktorého sa postupne odčlenila patria basketbalových nadšencov a vytvoril sa čisto basketbalový fanklub. Ten pôsobí dodnes a asi pred ôsmimi rokmi sme mu vymysleli názov ŠALENE GEBULE, ktorý nás sčasti aj trochu vystihuje. Sme partia priaznivcov basketbalu, keď v Spišskej pôsobil aj ženský Rucon, fandili sme aj tam. No hlavne, a tom chcem zdôrazniť, sme skupina veľmi dobrých priateľov, ba nebojím sa povedať, že sme vlastne jedna veľká rodina s vynikajúcimi väzbami a vzťahmi.
Ako fanklub funguje a aké majú jeho členovia výhody?
Tu je nutné povedať, že v štruktúre klubu musí v prvom rade „klapať“ známy a povestný trojuholník FANÚŠIK – FUNKCIONÁRI – HRÁČI. Ten si myslím, že v Spišskej funguje dokonale a mám pocit, že každým rokom sa to zlepšuje. Členom fanklubu sa môže stať ktokoľvek, kto má úprimný záujem o vytváranie tej správnej atmosféry v hale. Neprihliadame na vek, pohlavie, podstatný je interes o to správne fandenie. Máme dohodu s vedením, že fanklubáci majú vstup na zápasy zdarma, no myslím si, že to by nemalo byť prioritnou motiváciou stať sa našim členom. Fandenie a vôbec šport ako taký prináša neskutočné emócie, možnosť na chvíľu vypnúť hlavu a jednoducho prežívať to, čo sa v hale deje. Rozpumpovať atmosféru, vytvárať emócie, to je to, čo nás na tom baví najviac. Samozrejme aj následné väzby a vzťahy s hráčmi a trénermi je niečo pre čo sa oplatí stať sa exkluzívnym fanúšikom Rytierov.
Určite ste zažili kopu zážitkov. Skús opísať tie najpríjemnejšie, ale aj tie smutné.
Tých zážitkov je veru neúrekom. Mnohé z nich sú nepublikovateľné (úsmev), no stalo sa toho za tých mnoho rokov veľa. Absolútnym vrcholom bola sezóna v ktorej sme získali double, to je niečo, čo asi navždy ostane v našich hlavách a srdciach. Boli to emócie, ktoré sa nedajú nijako opísať, to treba jednoducho zažiť. Počas zahraničných tripov, keď sme ešte fandili babám, sme zažili neskutočné zážitky v Záhrebe, či rumunskom Arade, množstvo spomienok nám ostane aj z výjazdov s Rytiermi, kedy ich sprevádzame kam len môžeme. Na smutné spomíname neradi, do neba nám odišli už dvaja členovia, no najsmutnejším bol nedávny skon nášho priateľa a veľkého podporovateľa spišského basketu Bohuša Šmatláka, s tým sa neviem vyrovnať dodnes. Hlavne na jeho počesť sme sa rozhodli zorganizovať streetbalový turnaj, ktorý po úspešnom nultom ročníku napíše v tomto roku ďalšiu kapitolu.
Čitateľov by iste zaujímalo, či slovenské fankluby spolupracujú a aká medzi nimi vládne atmosféra.
V podstate máme dobré vzťahy so všetkými. Preč sú časy, kedy sa fankluby fyzicky napádali, samozrejme rivalita tam je, no je to v medziach normy. Basketbal je špecifický šport, mám pocit, že naň chodia inteligentní ľudia, ktorí prejavujú emócie inak, ako nejakým hulvátstvom. Samozrejme aj tu existujú výnimky, osobne nerád chodím do Handlovej, tam je to vždy trochu viac vypäté. Sem tam sa niečo udeje v Komárne, dusno je občas aj v Leviciach, či vo Svite, aj keď tam sa to výrazne zlepšilo. Ale to všetko patrí k tomu. Čo sa týka fandenia, mám rád Prievidzu, tam ľudia basketbalu naozaj rozumejú.
Vráťme sa na Spiš. Vo vašom sektore je vás často do desať. Čím to je, že vás nie je viac, veď napríklad na hokeji je silný fanklub čítajúci stovky fanúšikov.
To je na zamyslenie a je to veľmi ťažká otázka. Na Spiši je teraz hokejový boom, uvidíme ako to bude po rokoch keď sa aj prestane dariť. Čo sa týka šírky nášho fanklubu, určite je to aj dobou, žijeme zvláštne časy, kedy mladých nebaví sedieť v hľadisku, veď je kopu streamov a podobne, no myslím si, že prichádzajú o veľa. Prichádzajú o emóciu, tá sa pri mobile, či tablete určite zažiť nedá. Stále verím, že sa to zlepší a že náš stav bude početnejší.
Za tých mnoho rokov si zažil desiatky trénerov, stovky hráčov. Ktorí vám ostali v srdci najbližší?
Uf…bolo ich mnoho. Čo sa týka trénerov tak top trojka je určite „Čendo“ Černický, Kruno Krajnovič a súčasný séf lavičky Rytierov Teo Hojč. So všetkými sme mali a máme skvelý vzťah, oni pochopili, čo znamená fanúšik na tribúne, Nad nimi o niečo málo čnie Erich Korfanta, ten je doslova našim členom. A hráčov bolo viac. Samozrejme domáci, či už Vlado Hovaňák, Dávid Demečko, Efo Bečarik, Adam Antoni, všetko výborní hráči a skvelí parťáci do všetkého. Perfektné vzťahy máme dodnes s Markom Kragíčom, Acom Mandičom, C.J. Jeferssonom, Delanom Spencerom, či Markom Stevanovičom. Každý hráč, ktorý nechá na palubovke srdce je nám blízky a práve takých Rytieri potrebujú. To jednoducho po pár zápasoch vidno, basketbal sa nie nadarmo volá tímová hra. Je šťastím, že manažment má zväčša šťastnú ruku a nevodí sem egoistov, ktorí si tu chcú urobiť čísla.
Na záver otázka, kto je vlastne MATÚŠ MUCHA?
Tak na to by mali odpovedať iní. Myslím si, že som normálny chalan s chybami a snáď aj s niektorými dobrými vlastnosťami. Milujem šport ako taký, samozrejme basketbal sa stal mojou srdcovkou. Možno to mnohých prekvapí, no ja som umelecká duša, rád sa bavím s videjkami, baví ma dizajnérstvo a milujem adrenalín. Všetko kde stúpne tep nad 120 je môjmu srdcu blízke. Som strašne rád, že som členom ŠALENYCH GEBÚĽ, toto spojenie prinieslo do môjho života neskutočné množstvo zážitkov a priateľstvá na celý život. A o tom to celé vlastne je.
Za rozhovor poďakoval
Oliver Búza
